Tomáš

Čím hlbšie padá kapitalizmus do reálneho aj morálneho bahna, tým viac tlačí na pulty kníhkupectiev rôzne „návody“ ako si zvýšiť sebavedomie, ako byť tvorivejší, ako preraziť a získať čo chceme. Je táto takzvaná „motivačná literatúra“ odpoveďou na žumpu do ktorej kapitalizmus tlačí pracujúcich ľudí?

Kapitalizmus vytvoril romanticko-dobrodružný mýtus o tom, že aj z chudáka sa môže stať pán. Tento nezmysel, ktorý na západe volajú „self-made man“ (samovytvárajúci sa človek) sa pretláča medzi ľudí skrz rôzne kanály – knihy, rozhovory so „slávnymi“ a „celebritami“, články a podobne. Skutočnosť je však taká, že kapitalizmus principiálne nemôže dopustiť, aby sa z vykorisťovaných mohli stať húfne vykorisťovatelia, alebo ak chcete nemôže dopustiť, aby sa z chudobných stali bohatí kapitalisti. Tento mýtus má udržiavať v ľuďoch nádej – to jediné čo nám v kapitalizme zostáva. Máme nádej, že raz vymyslíme liek na rakovinu, že naprogramujeme nový software do počítačov, že sa nám podarí zainvestovať a zbohatneme. Ukazujú nám ľudí, ktorým sa to vraj podarilo. Nuž, výnimka potvrdzuje pravidlo. Pravidlom je, že nato aby mohol mať jeden miliardu, musia stovky a tisíce hladovať.

Áno, ľudia potrebujú motivovať do života, ale je minimálne nemorálne vytvárať v nich falošnú nádej. Nič sa nezmení, pokým sa nezmení systém. Nič sa nezmení, pokým nepadne zriadenie, ktoré vytvára masy chudobných ľudí. Ľudia potrebujú chlieb a prácu, nie stovky strán plné táranín o tom, akí máme byť, aby sa nám darilo! Dariť sa nám obyčajným ľuďom začne až vtedy, keď sa skončí éra tohto nechutného a zvráteného ekonomického systému, ktorý je popretkávaný zlodejmi v kravatách.

V jednote je sila. Ako jedinci čítajúci motivačnú literatúru nič nezmôžeme, lebo voči nám stojí celý mechanizmus, ktorý nás zotročuje. Preto vyhoďme konečne túto literatúru cez okno, začnime sa k sebe správať solidárne, skoncujme s individualizmom a pochopme, že naším nepriateľom nie je Laco a Fero z vedľajšej prevádzky, ktorí dostávajú o 20 eur viac na výplatu, ale že sú to tí, ktorí nás vykorisťujú a že tých rozhodne naživo na našej prevádzke neuvidíme. Pokúsme sa pochopiť, že kapitalizmus si najvrúcnejšie želá vyvolávať konkurenciu a nevraživosť medzi ľudom práve preto, lebo tam kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Tým tretím sú zločinci v kravatách. Oni vždy budú za to, aby sme medzi sebou súperili, lebo je to pre nich výhodné. Rozosievajú semeno sváru medzi ľudí, aby od seba odpútali pozornosť. Rozosievajú individualizmus a egoizmus do sŕdc pracujúcich, aby nám mohli vládnuť.

Najhoršia je však na tomto mýte jeho druhá stránka. Na jednej tvrdí, že ak budeš tvorivý a snaživý, budeš sa mať hej. Na druhej strane tento mýtus presviedča ľudí, že ak si sa dostal do finančnej núdze, do bahna z ktorého sa nevieš vymotať, je to jedine TVOJA vina! Ak máš nedostatok peňazí, tak je to výlučne tým, že sa nesnažíš a si lenivý. Áno je pravda, a osobne mám aj takú skúsenosť, že sú ľudia, ktorí finančne visia na niekom inom. Je však pravdou aj to, že tu máme kopec ľudí, ktorí pracujú a aj tak majú nedostatok a každý mesiac musia kalkulovať, aby dokázali vyžiť. Kapitalizmus vytvára fenomén pracujúcej chudoby. V princípe ide o to, že pracujete ako kôň a aj tak zarobíte len tak tak na prežitie. Potom si musíte hľadať ďalšiu prácu a nakoniec sa vám niekto snaží vysvetliť, že hold asi sa málo snažíte. Toto je reálna vykorisťovateľská tvár kapitalizmu. Vysaje z človeka všetku silu a životnú energiu a ešte ho bude presviedčať, že si za svoje finančné problémy môže sám.

Je tu ešte jedna dôležitá skutočnosť. Mohli by sme si povedať, že veď tu u nás máme predsa všetci dostatok. Máme kde bývať, máme prístup k vode a elektrine, máme každý svoj mobilný telefón a pripojenie na internet atd… Tu u nás nie je reálna chudoba a nedostatok. Uvedomme si však jednu podstatnú záležitosť. Žijeme v Európe, kde je všetko menované bežným a nevyhnutným štandardom pre fungovanie človeka. Nejedná sa o žiaden luxus. Aj napriek tomu, že je to bežným štandardom pre civilizovaného človeka, pozrime sa navôkol. Koľkým ľuďom tečie strecha, koľkí ľudia nemajú peniaze na plastové okná do svojich bytov, alebo na rekonštrukciu plesnivého bytového jadra, koľkí ľudia nemajú peniaze na kultúrne vyžitie, na šport, koľkí nemajú peniaze na nové auto len na jazdené, koľkí si nemôžu dovoliť dovolenku, koľkí si nemôžu dovoliť kvalitné potraviny, koľkí len tak tak vedia zaplatiť škôlku pre svoje deti? Koľkí musia rátať každý mesiac každé euro, aby si mohli udržať aspoň minimálny životný štandard? Je toto normálne ? Je toto dostatok? Rozhodne nieje. A to sa mnoho politikov oháňa číslami ako klesá nezamestnanosť. Možno klesá, ale len na papieri, reálne ľudia zostávajú v biede.