Tomáš

V priebehu evolúcie človeka sa naša chrbtica neustále narovnávala a my sme postupne prešli na vystretý spôsob chôdze. Už sme si nepotrebovali pomáhať rukami, ale naopak sme potrebovali vidieť čo najväčší priestor okolo nás. Dnes sme svedkami presného opaku. Deti (a samozrejme dospelí) neustále sa skláňajúce nad obrazovkou mobilu alebo tabletu skôr pripomínajú mláďatá neandertálca, než moderného vzpriameného človeka. Digitálny neandertálec nie je teda človek, ktorý nepozná najnovšie informačné technológie, ale práve naopak človek, ktorý pozná len najnovšie informačné (alebo skôr dezinformačné) technológie.

Digitálny neandertálec sa okrem neustáleho hrbenia nad smartfónom spozná aj degeneráciou elementárnych myšlienkových schopností a operácií. Nedokáže sa orientovať v priestore bez GPS navigácie. Ak by sme mu ukázali bežnú mapu, tak by sa nedokázal dostať z bodu A do bodu B bez použitia satelitnej navigácie. Problémy mu robia aj jednoduché matematické operácie a na všetko musí využívať kalkulačku. Nedokáže si nájsť odchod autobusu na obyčajnom papierovom rozpise spojov, ale potrebuje na to vyslovene aplikáciu, ktorá to urobí za neho. Jeho sociálne zázemie stojí zväčša na pseudopriateľstvách zo sociálnej siete, na ktorú je pripútaný ako obeť drog na heroíne, aj keď si to odmieta pripustiť tak vždy keď mu príde správa vrhne sa k telefónu, aby bezprostredne odpovedal. Skutočne chceme aby naše deti boli ako digitálny neandertálec?

Samozrejme môžeme si hneď oponovať argumentom, že prečo by sme nemali využívať moderné technológie. Veď práve preto sú tu, aby nám uľahčili život. To je síce pravda, ale vplyv týchto technológií sa môže prejaviť aj v negatívnom smere. Tieto technológie nás doslova ohlupujú. Ako príklad uvediem zabezpečenie. Ako bežný spôsob zabezpečovania sa v priebehu posledných, mne známych desaťročí, využívali hlavne číselné kombinácie. Išlo napríklad o rôzne kódy do trezorov, PIN kódy a podobne. Ak sa pozrieme na najnovšie smartfóny, alebo tablety, tak majú o.i. systém zabezpečenia, kedy na obrazovku musíte nakresliť určitý vzorec, aby sa vám telefón odomkol. Doteraz ste si potrebovali na odomknutie zamknutého zapamätať určitú číselnú kombináciu. Teraz si už stačí zapamätať len pár ťahov prstom, resp. nejaký primitívny obrazec. Najnovšie dokonca stačí len priložiť prst k snímaču a telefón sa odomkne. Myslím, že tento príklad dostatočne demonštruje, že technológie sú stále menej a menej náročné na akékoľvek, čo i len primitívne premýšľanie. Týmto sa vytvára o.i. akási kasta úplne neschopných užívateľov. Na jednej strane sa technológie zlepšujú a čím sú komplikovanejšie, tým primitívnejší je ich užívateľ na strane druhej. Práve vplyvom týchto uľahčení sa náš mozog úplne degeneruje, čo z nás robí chodiace opice. Tisíce rokov dokázal človek pestovať svoje myslenie a žiť bez počítačov. Dnes sa dobrovoľne vydávame na milosť a nemilosť neživej hmote, ktorá nás doslova ovláda.

Najhoršie sú na tom však podľa môjho názoru deti. Tie sú bez zábran vystavené tomuto digitálnemu šialenstvu a namiesto toho, aby sa v nich pestoval duch uvažovania a aspoň ako takej technickej nezávislosti, sa v nich pestuje úplná závislosť na technológiách a stávajú sa z nich pasívni neandertálci, ktorí majú voľný prístup do internetovej džungle. Nie je to len otázka pochybenia rodičov, ktorí strkajú svojim deťom do rúk všetko najnovšie z elektra, aby sa zbavili výchovných problémov a ťažkostí, ale aj otázka preceňovania informačných technológií v škole. Podľa mojich informácií dokonca existujú na niektorých našich školách aj celé tabletové učebne, čo je presne ukážkou technologického šialenstva. Položme si otázku, je skutočne tablet tak prevratným zariadením, ktoré by malo zásadne ovplyvniť vyučovanie, ako napríklad klasický počítač, alebo je to len obyčajný moderný technologický výstrelok? Áno je pravdou, že počítače sú prevratným a zásadným krokom vpred a dnes sú už nevyhnutnou súčasťou nášho života. Gramotnosť v tejto oblasti je teda pre bežný život Európana nevyhnutná. Tablet je však niečo, čo nie je v súčasnosti vonkoncom nevyhnutné k bežnému životu a patrí podľa mňa skôr do sféry zábavy a nadštandardných predmetov.

Povinnosťou dospelých je zaistiť deťom zdravý vývin. Preceňovanie informačných technológií vo výchove, ale speje k presnému opaku. Našou úlohou je rozvíjať v deťoch myšlienkové operácie ako sú zapamätanie, analýza, syntéza, hodnotenie a  podobne. V skutočnosti však prílišným využívaním moderných technológií robíme presný opak. Deti už vedia len ťukať na dotykový displej a nič viac. Ak si napríklad vezmeme priemernú hru na smartfón, zistíme, že je to v zásade primitívna záležitosť, kde celá úloha hráča spočíva v pár ťuknutiach do obrazovky. Žiadne uvažovanie, žiadne zapájanie mozgu, len bezmyšlienkovité ťukanie a sledovanie „lietajúcich“ obrázkov. Skoro ako výchova cvičených opíc. Netvrdím, že iné hry na bežný počítač sú omnoho náročnejšie na premýšľanie, ale drvivá väčšina hier určených do dotykových prístrojov sú skutočne primitívne záležitosti. Je pravda, že hry sú určené na oddych, ale tiež by mali byť aj primerané mentálnym schopnostiam človeka. Dospelý sa nebude hrať s farebnými kockami ako 2 ročné dieťa, ale zahrá si šach, kartovú hru alebo niečo čo bude primerané jeho schopnostiam. Deti by sa mali skrz hry vyvíjať vpred, aby boli vyspelejšie a inteligentnejšie. Ak však budú len bezmyšlienkovite ťukať do obrazovky, tak sa ďaleko neposunú.