Tomáš

Udalosti posledných dní, ktoré tak výrazne otriasli Európou a ktoré sa v užšom zmysle dajú viac menej chápať ako pomsta, či istý druh odvety za posmešné karikatúry a v širšom zmysle snáď ako útok na „západné hodnoty“, či ukážku moci, sú jednou z mnohých násilných príkladov kam až dokážu zájsť dostatočne silne vnútorne presvedčení veriaci. Tento článok nie je o teroristickom útoku, ktorý sa prednedávnom odohral v Paríži a ani o nejakom konkrétnom náboženstve. Násilné udalosti v Paríži boli pre mňa len istým druhom smutnej motivácie pre napísanie tohto článku.

V posledných dňoch je celkom oprávnene často skloňované slovo islam. Poznáme dokonca pojem „islamofóbia“, ktorého význam snáď netreba vysvetľovať. Nechcem v tomto momente obhajovať, či zatracovať nejaké konkrétne náboženstvo, či vieru, no musíme si uvedomiť, že náboženstvo ako také je pojem abstraktný. Mať strach z náboženstva je podľa mňa neopodstatnené, nakoľko je to len nástroj. Nehmotný nástroj, ktorý je v rukách hmotných vykladačov. Myslím, že najlepšie sa táto myšlienka dá pochopiť na tzv. „náboženstvách knihy“. Medzi takéto náboženstvá patrí napríklad aj kresťanstvo a judaizmus. Aj napriek tomu, že sa v svätých knihách nachádzajú konkrétne texty, tak sa ich význam dá vyložiť rôznymi spôsobmi a práve tu vidím problém. Vykladač, akokoľvek je váženou a ctenou osobou, vnáša do výkladu svoju subjektivitu. Koľko je vykladačov, toľko je výkladov. Otáznym je počet veriacich, ktorí sú ochotní daný výklad akceptovať. Máme tu napríklad obrovskú skupinu rímsko-katolíckych veriacich, ktorí viac menej prijímajú istý model viery, istý výklad a oproti nim stojí množstvo menších komunít s vlastným výkladom zvaných sekty.

Aktívny vykladač viery s dostatočným počtom veriacich, ktorí akceptujú jeho výklad môže teda využívať náboženstvo respektíve svoj výklad viery ako nástroj na ovládanie veriacich. Vykladačom nemusí byť nutne hlava nejakej cirkvi, ale hocikto. Záverom teda chcem povedať, že netreba mať strach z náboženstva ako takého, ale z vykladačov, ktorí majú napríklad agresívne úmysly, využívajú svoj výklad ako nástroj na teror, či na obhajobu násilia páchaného voči iným a pod. Do istej miery by sa dalo obávať aj konkrétnych výkladov, avšak nie náboženstva ako takého. Zovšeobecňovanie nie je v tomto prípade správne.