Tomáš

Jednou z mojich najobľúbenejších hororových postáv je Stokerov Drakula. Bram Stoker mal iste bujnú fantáziu keď písal svoj snáď najznámejší hororový príbeh o upírovi, ktorý saje ľuďom krv a žije na starom zámku niekde uprostred oblasti zvanej Transylvánia. Tento román som čítal aj ja a musím povedať, že vo mne vzbudil záujem o všetko, čo sa týka mýtických postáv upírov, na čele ktorých stojí práve Drakula. V mene tohto záujmu som sa teda podujal spolu s priateľmi preskúmať Transylvánsky kraj a ísť takpovediac po stopách Drakulu. 

Transylvánia je historické pomenovanie oblasti dnešného severozápadného Rumunska. Alternatívne ho tiež môžeme nazvať Sedmohradskom. V stredoveku to bolo územie, ktoré patrilo Uhorsku a teda, nebolo takpovediac cudzie. Dnes je však súčasťou Rumunska a od ostatných častí krajiny ho oddeľuje pás Karpát. Na východe od neho sa nachádza tzv. Moldavsko a na juh je to tzv. Valašsko. Tu na juhu nájdeme aj hlavné mesto Rumunska Bukurešť.

Naša cesta viedla do mestečka menom Sighisoara, kde sa narodila predloha Stokerovho upíra Drakulu, knieža Vlad III. Drakula. Vlad Drakula je preslávený svojou prezývkou „tepeš“, čo znamená „narážač“. Vlad túto prezývku dostal kvôli jeho obľúbenému spôsobu popravy, teda narazeniu na kôl. Určite aj vplyvom Stokerovho románu sa Vlad III. Drakula nezmazateľne vryl do povedomia „západných“ ľudí, ako krvilačná beštia, ktorá holduje popravám a narážaniu na koly. V skutočnosti sa však v stredoveku bežne používali (podľa mňa) aj omnoho krutejšie formy trestov, alebo mučenia.

Jeho rodné mestečko je veľmi prívetivé a sympatické. Nie je to žiadne veľkomesto, ale má skôr podobu menšieho mestečka medzi kopcami. Okrem tradičného mestského zhonu a veľkých obchodných reťazcov nám ponúklo aj stredovekú citadelu s rozkošnými domčekmi a kostolmi. Bolo tam pomerne dosť turistov, ktorí sa tiesnili najmä v zachovanom rodnom dome Vlada Drakulu. Dnes je tam reštaurácia. Podľahli sme pokušeniu a chceli sme sa tam naobedovať, ale čašník nám povedal že je všetko rezervované. Nečudujem sa vzhľadom k tomu, že je to veľká turistická atrakcia.

Treba dodať, že na každom rohu bol stánok so suvenírmi. Všade na nás pozerali podobizne Drakulu, či už vo forme sošiek, z kľúčeniek, pohárov, šálok atd.. Je to dobrý biznis, zdá sa. Samozrejme celá citadela bola jedným veľkým miestom na prechádzku a objavovanie. Našli sme tam bustu Vlada, ale aj maďarského básnika Sándora Petofiho. Ten totižto zahynul neďaleko mesta v jednej bitke roku 1849. Nesmela chýbať návšteva historického múzea a mučiarne. 

Je veľmi dôležité si uvedomiť a ja to chcem osobitne zdôrazniť, že Rumunsko nie je vôbec nejakou zaostalou krajinou, kde vás prepadnú Rómovia a ukradnú vám čo sa dá. Nie je to nejaká diera, kde vám „dávajú líšky dobrú noc“ a kde musíte uplácať policajtov, aby vás neobťažovali a nechali ísť ďalej. Toto všetko sú staré predsudky, ktoré sú len jedným obrovským nezmyslom. Za celú dobu nás polícia nezastavila ani raz. Mimochodom mali veľmi pekné uniformy a pekné, relatívne nové autá. Za celú dobu nám len raz prešla krava pred autom a aj to v dedine, keď sa presúvalo stádo z jednej strany na druhú. Pokiaľ viem, tak kravy sa chovajú aj na Slovensku. Čo sa týka Rómov, tak raz sa nám stalo, že keď sme stáli pred koľajnicami a čakali kým prejde vlak, tak k autu prišlo nejaké dieťa čo žobralo, ale nikto sa nás nepokúsil okradnúť alebo prepadnúť. 

Na Rumunsku bolo pozoruhodné, aké hlboké a pevné korene má chov dobytka, oviec a kôz. Keď sme prechádzali krajinou, na zvlnených pasienkoch sa pásli celé stáda. Tento obrázok sa nám naskytol veľa krát. Neodmysliteľnou súčasťou krajiny boli ak konské povozy. Bežne sme na ceste medzi dedinami stretli voz ťahaný koníkom. Na ceste sme tiež často krát spozorovali aj predajcov hríbov alebo ovocia. Zaujímavé bolo, že keď sme prechádzali cez dediny, neraz sme videli ako na kraji cesty Rómovia predávajú nádherné medené riady a hrnce. Vyzerali že sú ručne robené a boli skutočne krásne. V živote som takéto medené nádoby nevidel.

Čo sa týka ciest, treba povedať, že mnohí vodiči neholdovali príliš dodržiavaniu maximálnej povolenej rýchlosti a dosť hazardovali najmä častým predbiehaním a to vrátane predchádzania v nebezpečných a neprehľadných úsekoch cesty. Občas som mal dojem, že predbiehanie je národným športom. Cesty boli podobné ako u nás na Slovensku. Niektoré boli pekne urobené a niektoré boli v horšom stave. Išli sme aj po diaľnici, ktorá bola veľmi dobrá a odpočívadlá boli slušne vybavené toaletami, drevenými stolmi a lavičkami a dokonca v smetných košoch boli aj odpadové vrecia. 

Naše kroky viedli na takmer rozprávkový hrad Bran. Tento hrad bol ako vystrihnutý zo Stokerovho románu Drakula. Malé izbičky, zákutia, terasy. Bol zrekonštruovaný a plný turistov. Cestou z hradu sme sa zastavili aj vo väčšom meste Brašov. To malo typický veľkomestský ráz. Námestie plné holubov, reštaurácií a obchodov. Ruch, turisti a plno áut. Čo sa týka stravovania, je nutné povedať, že Rumunsko je pomerne lacnou krajinou. V centre Brašova sme si sadli do slušne vyzerajúcej reštaurácie a najedli sa. Účet bol vzhľadom k lokalite nízky. Za jedlo a kávu som spolu zaplatil  v prepočte niečo cez 7 eur. To bola najdrahšia reštaurácia ktorú sme navštívili. Čo sa týka cien vstupeniek, boli tiež nízke.

Kto by očakával zaostalé obyvateľstvo, ktoré nevie po anglicky, netuší čo je Európska únia a všade chodí na vozoch je na omyle. Všade sme sa dohovorili buď po anglicky, alebo nemecky. Z Brašova sme sa nakoniec dostali do mesta Hunedoara. Tam sa nachádza prekrásny stredoveký hrad, ktorý kedysi patril slávnemu kráľovi Matejovi Korvínovi a jeho otcovi Jánovi Hunyadimu. Samozrejme sme ho nemohli obísť pretože zvonka vyzerá ako rozprávkový. Síce nie je tak romantický a útulný ako Bran, ale zato majestátny a veľkolepý. Tuto sa naša púť po Rumunsku skončila. 

Krajina na mňa zapôsobila veľmi dobrým dojmom a ak by niekto nad touto lokalitou uvažoval, tak vrelo odporúčam. Netreba sa nechať zmiasť predsudkami, sú to nezmysli. Určite je to krajina vhodná pre každého, kto má rád hrady, turistiku, prechádzky v prírode, či históriu. Nakoniec si príde na svoje aj ten, ktorý obľubuje leňošenie a vysedávanie po podnikoch a reštauráciach.