Tomáš

Dnes som si po dlhšej dobe pozrel známu komédiu Slnko, seno, erotika z roku 1991. Posledný film z trilógie výborných komédií je prešpikovaný poprevratovým nadšením, ktoré v tých dobách bolo snáď ešte skutočne myslené úprimne. Hlavní protagonisti napríklad kupujú prvý počítač v Nemecku, či prehnane odkazujú na liberalizáciu mravov v podobe takmer nepretržitých „nahých scén“ a v konečnom dôsledku napríklad vo fúriku nesú ako kopec odpadu spisy klasikov marxizmu, či komunistických pohlavárov, s ktorými potom v nasledovnej scéne cvičia chôdzu tak, že si tieto knihy ukladajú na hlavu a snažia sa, aby im nespadli.

Je to celkom pochopiteľné vzhľadom k entuziazmu, ktorý bol v tých časoch tesne po prevrate ´89 prítomný. Východ sa predsa otvoril západu. Konečne aj k nám mohla prísť tá vysnená Európa, sloboda, demokracia a tak aj tento film viditeľne nesie, podľa mňa, znaky nádeje, očakávaní a vzrušenia z nového systému, ktorý už bol „vyštrnganý“, len sa ešte nemal možnosť prejaviť v plnej paráde. Čo by však protagonisti povedali, keby videli svet dnes ? Je vtipné a zároveň smutné sledovať to nadšenie. Možno by zostali v šoku keby zistili, že len 25 rokov po revolúcií, spisy s ktorými cvičili chôdzu, dnes zoženiete len veľmi ťažko a väčšinou nie veľmi lacno. Že jeden „-izmus“ bol vystriedaný druhým „-izmom“. Že disidenti nezmiznú po roku ´89, ale že budú v našej spoločnosti prítomní aj naďalej. Že počítače, na ktoré sa každý teší skôr ľudí ovládajú, než že sú nimi ovládané. Že sa budeme musieť potýkať s problémami typu bezdomovectva, narkománie, konzumu, nezamestnanosti, brutálnej individualizácie atd. Že idealistické predstavy o raji na zemi, slobodnom podnikaní, kole a žuvačkách sa rozplynú časom ako ranná hmla nad jazerom po desiatej hodine.

Boli sme ako divá šelma zavretá v pohodlnej zoo, ktorú kŕmili, starali sa o ňu, vymieňali jej v miske vodu, pravidelne pichali očkovanie. Táto šelma však tajne snívala o voľnej prírode, slobode, o džungli, o ostatných zvieratách. Nakoniec sa ošetrovatelia rozhodli, že ju vypustia a ona s nádhernou predstavou vybehla vykŕmená, oddýchnutá s entuziazmom do divočiny. Tu však po čase zistila, že jedlo samé nepadá do brucha, že sú tu iné šelmy a že jej ide o život. Myslím si, že počiatok deväťdesiatych rokov bol práve fázou výbehu z klietky.