Tomáš

Pred pár mesiacmi sme boli svedkami fenoménu masového odmietania vojenskej služby prostredníctvom dopisov, ktoré vo veľkom počte prúdili do rúk kompetentným úradom. Je zaujímavé sledovať, čo sa deje v prípade reálnej hrozby vojnového konfliktu. Veď v susednom štáte sa bojuje a tu prestávajú, pre mnohých, všetky žarty. Množstvo „bojaschopných“ mužov usúdilo, že v prípade ohrozenia bojovať nechcú a rozhodli sa to vyjadriť náležitým spôsobom. Netuším aké boli ich osobné dôvody a hľadanie odpovede na tieto otázky ani nie je predmetom tohto článku. V tomto článku sa chcem totiž venovať otázke z názvu.

Na jednej strane tu máme otázku cti a ochrany republiky, respektíve jej územia. Mohli by sme argumentovať tým, že v prípade ohrozenia štátu má každý schopný občan prinajmenšom morálnu povinnosť brániť ho, aj napriek tomu, že nie je profesionálnym vojakom. Je predsa cťou brániť „rodnú hrudu“ voči agresorovi a potenciálnemu okupantovi. Je cnostné bojovať za domovinu a ochraňovať zbraňou v ruke svoj domov, ženu a deti. Sme predsa slobodný a zvrchovaný, demokratický štát a nikto nemá právo nás vojensky obsadiť, či na nás zaútočiť. V takejto krízovej chvíli, by sme sa mali solidárne zomknúť ako občania a „chrániť si svoje“.

Fenomén odmietania vojenskej služby je prinajmenšom ukážkou toho, že vety uvedené v predchádzajúcom odstavci nie sú tak samozrejmé a jasné pre každého občana a ukazuje sa, že nerezonujú v hlave všetkých našich „bojaschopných“ mužov, ba dokonca rozmer tohto fenoménu poukazuje skôr na opak. Ak vychádzame z tézy, že život je najvyššou hodnotou, tak celkom prirodzene dospejeme k záveru, že v morálnom zmysle nie sme povinní bojovať a byť potenciálnymi vrahmi. Potom si môžeme položiť opačné otázky. V akom stave je náš štát ? Oplatí sa teda riskovať kvôli nemu život ? Riskujeme náš život skutočne za „rodnú hrudu“, či naopak, riskujeme ho slepo kvôli mocenským hrám bohatých a vplyvných „bábkarov“, ktorí majú v rukách povrázky ? A kto je vlastne okupant ? V médiách počúvame o tom ako nás hanebne v roku 1968 prišli okupovať vojská ZSSR a Varšavskej zmluvy, ktoré boli vlastne oficiálne našimi spojencami, no keď dnes prechádza vojenský konvoj NATO cez Európu, tak je všetko v poriadku, veď sú to naši spojenci. V konečnom dôsledku sa teda vynára posledná a asi najdôležitejšia otázka z hľadiska morálky. Nie je cťou skôr nebojovať, než bojovať ?