Tomáš

V posledných dňoch od zdrvujúcej výhry ľavicovej strany Syriza v gréckych voľbách sa média hemžia pojmami ako „radikálny“, „extrémistický“ a pod… Tieto pojmy sú vrcholne subjektívne a relatívne. Vždy záleží od uhla pohľadu a od človeka, ktorý sa na ne pozerá, respektíve od jeho politickej orientácie. Na jednej strane pre neoliberálov, kapitalistov et al. a trend ktorým sa dnes uberá EÚ je Syriza radikálnou, pretože môže zasiahnuť do „poriadku“, ktorý vládne v Európe. Na druhej strane pre antikapitalistické komunistické strany, či ich „odnože“ je Syriza slabým odvarom toho čo by sa malo podľa nich spraviť. Aj napriek relativite pojmu „radikálny“ berme Syrizu ako stranu radikálnej ľavice.

Pojem „radikálny“ znie strašidelne a zlovestne. Radikál chce väčšinou radikálnu zmenu a zásah do nejakej staršej štruktúry, čím ju naruší, oslabí, alebo zničí. Pojem „extrémny“ je podobného rázu a nebudem ho zbytočne opisovať. Kde vzniká radikálnosť ? Tam kde je kríza. Stačí sa pozrieť do prvej polovice 20. storočia a všimnúť si Nemecko ako príklad. Otázne je však, ktorá strana politického spektra sa uchytí v krízovom momente. Buď je to krajná pravica ako v prípade Nemecka, alebo (našťastie) krajná ľavica ako v prípade Grécka. Osobne som rád, že žezlo v Grécku pripadlo práve Syrize, no nemám ružové okuliare a čakám na ich ďalšie kroky.

Pre mňa osobne je ďaleko extrémnejšia predstava, že v dnešnom globálnom kapitalizme (zopár výnimiek nepočítam) vlastní 1% boháčov približne polovicu svetového majetku ! Toto všetko v ostrom kontraste s chudobou vo svete akú si dobre živený priemerný Európan len ťažko dokáže predstaviť (viď tretí svet). Čo je teda extrémne a radikálne ?