Tomáš

Tento, v poradí už šiesty článok série začnem netradične. Na úvod si dovolím menšiu citáciu a zároveň tradične poprosím prípadného čitateľa, aby si prečítal všeobecný úvod, ktorý uvádzam v prvej časti série bez ktorého nasledujúci článok nepochopí.

„Keď spoločnosť prevezme výrobné prostriedky, bude tovarová výroba odstránená a tým aj nadvláda výrobku nad výrobcami. Anarchiu v spoločenskej výrobe nahradí plánovitá vedomá organizácia. Boj o individuálnu existenciu prestane. V určitom zmysle sa človek až vtedy definitívne vyčlení z ríše zvierat, vystúpi zo živočíšnych existenčných podmienok a vstúpi do podmienok naozaj ľudských.“ 

Fridrich Engels: „Anti – Dühring“

Ešte pred tým, ako ma prípadný čitateľ označí a s istotou zaškatuľkuje, ako nejakého hrôzostrašného a opovrhnutia hodného komunistu, socialistu, šintoistu, internistu alebo akéhokoľvek iného „-istu“, ktorý sa nehanbí a číta okrem iného aj napríklad Engelsa ako jedného z tvorcov pekelnej, červenej, nebezpečnej ideológie a má ten žalúdok aj z neho niečo citovať a to určite s úmyslom obhajovať a snažiť sa o návrat intergalaktického impéria zla s názvom Sovietsky zväz, by som sa rád nad touto myšlienkou zamyslel.

Má dnešný svet nejakú ideu ? Má dnešný svet nejaký cieľ ? Čo staviame na vrchol a kam smerujeme ? ( Quo vadis ? )

V dnešnom svete sú na vrchole peniaze, ako prostriedok k uspokojeniu našich potrieb. Za peniaze si môžeme kúpiť takmer všetko a preto sa dobrovoľne či nedobrovoľne stávajú číslom jedna na rebríčku našich životných potrieb a cieľov. Peniaze potrebuje plebs na prežitie, ale aj milionár na luxusnú dovolenku. Nad peniazmi dnes nie je žiadna vyššia hodnota (výnimka potvrdzuje pravidlo). Stalo sa naším životným cieľom uspokojovanie našich vlastných potrieb, na čo logicky potrebujeme peniaze a tým pádom ich dávame na piedestál. Svet a spoločnosť nemá žiaden konkrétny cieľ. Je to akoby blúdny kruh individuálneho uspokojovania potrieb jednotlivcov bez spoločného ciela. Koľko ľudí je schopných sa navzájom aj zničiť len kvôli tomu, aby boli uspokojené ich individuálne potreby ? (Tieto myšlienky by sa dalo rozvinúť ešte obšírnejšie, napríklad ako nás trh cielene bombarduje novými a novými výrobkami a tlačí nás do konzumného spôsobu života, ale na to teraz nie je priestor.) 

Ideálna spoločnosť potrebuje ideu a cieľ kam smeruje. 

Ešte pred tým, ako budem prípadným čitateľom odhalený ako zákerný boľševik, ktorý sa skrýva a tajne spriada plány ako by sa dal vybudovať komunizmus, by som sa rád vyjadril prečo je podľa mňa nevyhnutné aby mala ideálna spoločnosť ideu.

V ideálnej spoločnosti by mala byť ušlachtilá idea, ktorá by bola zároveň cielom za ktorým by sa dalo neustále ísť. Ja túto ideu a zároveň cieľ (do istej miery aj motivátor) vidím v rovnosti medzi ľuďmi. Žijeme v dobe obrovských rozdielov v životnej úrovni a bohtstve. Je tu hrstka milardárov vlastniacich výrobné prostriedky, podniky, pôdu a podobne. Na druhej strane plebs, ktorý každý deň bojuje o prežitie (viď bezdomovci, ľudia tretieho sveta, robotníci pracujúci za minimálnu mzdu a podobne). Na svete je bohatstva dostatok pre všetkých, len je zle rozdelené. Chudobní chudobnejú a bohatým sa len obracia zisk a bohatnú. Kapitál plodí kapitál.  

V súčasnosti mnoho ľudí na svete bojuje o svoju vlastnú existenciu, zatiaľ čo druhí majú majetok vyšší než sú reálne schopní minúť na svoje vlastné potreby. Ideou ideálnej spoločnosti by malo byť preto podľa mňa nastolenie vyššej rovnosti medzi ľuďmi, aby mal každý človek na svete dostatok prostriedkov na svoje prežitie a tým teda skoncovať s bojom o individuálnu existenciu. Chceme žiť ako zvieratká v džungli, alebo ako ľudia, ktorí sú si skutočne rovní ?

Spoločnosť by mala cieľ, ideu aj motiváciu. Nikto by nemusel na individuálnej rovine riešiť existenčné problémy. Bohatstvo sveta by bolo spravodlivo rozdelené, každý by si bol relatívne rovný a životná úroveň by sa každému zvyšovala rovnako. (Samozrejme k udržaniu takéhoto stavu sú nutné aj iné kroky, ktoré opisujem v prvom článku série.) Tým pádom by sa otvárali obrovské možnosti osobnostného rozvoja a podobne, nakoľko by človeka neťažili existenčné problémy. Na toto má podľa mňa právo každý človek, ktorý vytvára svojou prácou nejaké hodnoty pre spoločnosť.