Tomáš

Touto časťou sa dostávam do polovice série a budem sa v nej stručne venovať službám a kultúre. Témy sa opäť len „dotknem“ nakoľko oblasť služieb a aj kultúry by sa dala opisovať znovu omnoho obšírnejšie a konkrétnejšie. Tu však na to nie je priestor. Tradične opakujem oznam pre prípadného čitateľa, že je nevyhnutné prečítať si všeobecný úvod do série, ktorý som písal v prvom článku pretože bez toho je takmer nemožné správne pochopenie tohto v poradí už piateho článku. Samozrejme ideálne by bolo, keby si čitateľ prečítal aj ostatné časti. Dúfam, že týmito upozorneniami nehádžem hrach na stenu.

V dobe kedy sa mení industriálna spoločnosť na postindustriálnu a sektor služieb je na vzostupe je nevyhnutné, aby mal ideálny štát podobne ako v prípade rôznych iných strategických a pre život ľudstva nevyhnutných výrobných prostriedkov, zdrojov a podnikov monopol aj nad službami, respektíve mal by poskytovať štátnu alternatívu voči súkromnej, pričom kvalitatívne by nebola na nižšej úrovni. V podstate tu platí to, čo pri zdravotníctve a školstve, ktoré som spomínal v minulom článku. Prakticky tým mám na mysli napríklad existenciu štátnych stravovacích, ubytovacích, športových alebo rekreačných zariadení, respektíve štátnej cestovnej kancelárie, aby ľudia opäť neboli závislí len na rôznych súkromých firmách. Samozrejme poštové a telekomunikačné služby by boli tiež v štátnom vlastníctve – vo vlastníctve všetkých občanov štátu. Na mieste by tu boli aj napríklad štátne domovy dôchodcov a iné sociálne zariadenia. Ako vždy, nevylučujem možnosť drobného súkromného podnikania v oblasti služieb, aby bola ponuka spestrená a koniec koncov v demokratickej spoločnosti by mala byť táto možnosť ponúkaná, avšak podotýkam vždy by tu bola štátna bezplatná, alebo len symbolicky spoplatnená alternatíva. 

Kultúrne a historické pamiatky by mali byť výlučne vo vlastníctve štátu nakoľko si myslím, že tie svojou historicko-kultúrnou hodnotou sú majetkom všetkých a nemali by byť vo vlastníctve súkromnej osoby alebo organizácie. Samozrejme by im štát poskytoval náležitú ochranu a údržbu. Za predpokladu, že by to ich stav dovolil, by boli aj naďalej využívané na tú ktorú činnosť, napríklad sakrálne pamiatky na bohoslužby a podobne. Kultúra vo forme divadiel, športu, kín a pod. by mala byť dostupná každému opäť len symbolicky spoplatnená. Veda a vedecké zariadenia by mali byť rovnako pod záštitou štátu, ktorý by mal všestranne podporovať ich činnosť.

V oblasti bankovníctva a financií, by podľa môjho názoru mala byť jedna štátna banka a jedna štátna poisťovňa. (Pre pochopenie tejto myšlienky odkazujem čitateľa na prvý článok tejto série kde je obšírnejšie opísaný dôvod, ktorý sa mi tu nechce opakovane vysvetľovať.)     

Musím sa opakovať, avšak považujem to za nevyhnutné,že všetci ľudia žijúci v ideálnej, modernej a demokratickej spoločnosti 21. storočia, kde vytvárajú akoukoľvek svojou prácou hodnoty, by mali mať právo na istý životný štandard, ktorý by im bol zaručený a zabezpečený práve prostredníctvom štátom poskytovaných služieb, prinajmenšom ako istou a stabilnou alternatívou voči malým súkromným firmám.