Tomáš

V štvrtej časti série sa budem venovať tak významnej téme, že som ju možno mal spomenúť skôr. Opätovne upozorňujem prípadného čitateľa, že k správnemu pochopeniu článku je nutné si prečítať všeobecný úvod do série, ktorý som písal v prvom článku a k celistvému pohľadu aj predchádzajúce časti série. 

Už samotný názov napovedá, že podľa môjho názoru ďalším významným, ak nie jedným z najvýznamnejších znakov by bola úplne bezplatná zdravotná starostlivosť a samozrejme bezplatné školstvo. Každý občan štátu, ktorý vytvára svojou činnosťou hodnoty, by mal mať právo na kompletnú zdravotnú starostlivosť zdarma počnúc vyšetrením v ambulancií a končiac bezplatnými liekmi. Tiež by sa to týkalo k zdraviu nevyhnutných operácií, dlhodobých liečení, kúpeľných rehabilitácií a podobne. Ideálny štát 21. storočia by nemal dopustiť, aby sa na uliciach ako pre bezdomovcov, robili zbierky pre onkologických či inak postihnutých pacientov. Štát by mal zabezpečovať vyššie uvedenú starostlivosť aj prostredníctvom štátnych ambulancií a doktorov, ktorých by si mohol dovoliť navštíviť každý bez rozdielu a ktoré by ako štátne zdravotné ambulancie a zariadenia poskytovali zdravotnú starostlivosť zadarmo pre každého. Samozrejme, každé zdravotné stredisko, či nemocnica s doktormi, by mali spĺňať isté štandardné normy, aby sa predišlo veľkým rozdielom v kvalite zdravotnej starostlivosti.

Myslím si, že školstvo by malo byť tiež kompletne zadarmo. Každý človek má právo na vzdelanie a to by nemalo byť limitované peniazmi. Týka sa to najmä vysokých škôl. (Kategoricky odmietam každú myšlienku na spoplatnenie vysokých škôl. V súčasnosti je mnoho problémov ktoré treba riešiť. Napríklad počty vysokoškolákov, množstvo vysokých škôl a kvalita vzdelávania na nich, avšak nemyslím si že by niektorý z týchto problémov vyriešilo spoplatnenie školstva. Je pravda, že na vysokých školách je veľa študentov a spoplatnenie štúdia by možno tento počet znížilo, ale to je asi tak všetko. Keď sa nad tým však hlbšie zamyslíme zistíme, že by sa týmto krokom síce možno znížil počet študentov, ale spoločne s tým by sa iba zväčšila priepasť medzi ľuďmi „čo by na to mali“ a chudobným „plebsom“ medzi ktorým môže a som si istý že aj je mnoho talentovaných mladých ľudí, ktorým by sa tak zatvorili brány k vzdelaniu. Taktiež to nevylučuje možnosť, že by sa na štúdium hlásili len ľudia, čo štúdium myslia vážne a chcú školu dokončiť. Znamenalo by to len to, že by sa tam hlásili ľudia čo majú peniaze. To že na to niekto má finančné prostriedky, neznamená že je lepší, alebo k štúdiu pristupuje serióznejšie ako niekto kto ich nemá! Z tohto základného problému by sa potom postupne generovali ďalšie problémy, o ktorých sa však nechcem rozpisovať.) Všetky k štúdiu nevyhnutné potreby vrátane internátneho ubytovania pre cestujúcich študentov a stravovania, by boli na štátnych školách samozrejme tiež zadarmo.  

Vo všeobecnosti nejde o zrušenie súkromných ambulancií alebo zavretie súkromných škôl, ale len o štátnu, pre každého dostupnú a bezplatnú alternatívu ktorá by nebola kvalitatívne na nižšej úrovni. Myslím si, že v ideálnej spoločnosti by mal štát, ako demokratický prostriedok vlády ľudí, mať monopol nad odvetviami nevyhnutnými pre život obyvateľov (napr. zdravotníctvo a školstvo), aby mohol zabezpečiť slušný, zdravý a kvalitný život každému, nakoľko je to právo všetkých.