Tomáš

V poradí už tretia časť, v ktorej sa zameriam na kvalitu a kvantitu vyrábaných produktov. Nebudem sa venovať nejakej špecifickej skupine, alebo kategórií avšak budem uvádzať konkrétne príklady. Do tretice tiež opakujem oznam pre prípadného čitateľa, že ak chce správne porozumieť tomuto článku je vhodné prečítať si všeobecný úvod (poprípade aj predošlé časti pretože aj tento článok na ne do istej miery naväzuje), ktorý som písal v prvej časti série.

Topánky ktoré sa po prvom daždi premočia. Nábytok ku ktorému nie sú pribalené všetky súčiastky potrebné k jeho zostaveniu. Mastné, nekvalitné a hojne chemicky „obohacované“ potraviny. Košeľa ktorá po niekoľkých praniach stráca farbu, alebo sa zbehne. Dáždnik, ktorý pri náznaku vetra prestáva byť dáždnikom ale, mení sa na „satelit“. Dvojročná záručná doba, ktorá pre výrobcov znamená strop, po ktorom ich výrobky už nemusia spĺňať účel. V dnešnej dobe chŕlia mnohí výrobcovia snažiaci sa všemožnými prostriedkami len dosahovať zisk na trh kvantá výrobkov, ktoré sú však kvalitatívne na veľmi nízkej úrovni. Kvantita na plnej čiare predbieha kvalitu takmer, ak nie úplne, vo všetkých odvetviach výroby. Kvalitné výrobky si dnes nemôžu vonkoncom dovoliť všetci. Paradoxne na to majú právo, ale nemajú na to peniaze. ( To isté platí napríklad o cestovaní. Toľko oslavovaná „sloboda“ cestovania, ktorá je dnes jedným z hlavných argumentov oslavujúcich súčasný režim, je tiež absolútne smiešna, pretože sa opäť dostávame do roviny, že sme aj napriek „právu“ na voľný pohyb limitovaní peniazmi. )   

V ideálnej spoločnosti by však mala byť cielovou hodnotou práve kvalita a funkčnosť produktov. V nevyhnutných prípadoch by sa tento cieľ mal dosahovať aj na úkor množstva vyrábaných produktov. Prakticky tým mám na mysli napríklad výrobu šiestich druhov kvalitnej, zdravotne nezávadnej, účel spĺňajúcej obuvi namiesto desiatich druhov nekvalitnej, zle ušitej a rozpadávajúcej sa obuvi. Rozhodne tým nemyslím zásadné obmedzovanie výroby a snahu o uniformovanosť výrobkov, ale len zastavenie chŕlenia „šmejdov“ na úkor kvality. Samozrejme by kvalitné výrobky mali byť cenovo dostupné obyčajným pracujúcim ľuďom, ktorí majú právo na slušný a zdravý život. Štát by nemal len poskytovať „právo“ na zadováženie si kvalitných výrobkov, ale mal by ich aj reálne a a pre ľudí dostupne zaobstarať v primeranom množstve, respektíve mal by sa pri výrobe zamerať na dosiahnutie tohto cieľa. 

Extrémy nie sú vo všeobecnosti dobré a to platí aj vo sfére vyrábaných produktov. Nedostatok, alebo malý druhový výber by nemal byť nahradený obrovským množstvom a druhmi pofidérnych, nekvalitných a len pre zisk chŕlených výrobkov a naopak. Iste je na mieste aj výroba lacnejších produktov ktoré by neboli až také kvalitné, ale v konečom dôsledku by občan nebol z finančného hľadiska nútený kupovať len takéto výrobky.