Pred pár dňami preletela médiami správa o dvoch nahých „umelkyniach“, ktoré predvádzali svoje „vystúpenie“, resp. performance v podchode v Topoľčanoch. „Umelkyne“ boli počas performance nahé len určitú chvíľu, no to zjavne stačilo k rozpútaniu ostrej diskusie na tému nahoty na verejnosti. Pridal tomu aj fakt, že na „umelkyne“ bolo podané trestné oznámenie. Celá záležitosť je jasná a otázka prostá. Dá sa tolerovať nahota na verejných priestranstvách a je možné ju obhájiť jej „umeleckosťou“ ? Pokúsim sa o stručnú analýzu z môjho pohľadu.
Ak by sme chceli prípad zjednodušiť, môžeme ho zredukovať na suché konštatovanie, že je to proste spor medzi konzervatívcami a liberálmi. Na jednej strane konzervatívne odmietanie nahoty, ako niečoho kontroverzného a vulgárneho (ak je prezentovaná verejne). Na druhej strane vlažná liberálna morálka, ktorá stavia na predpoklade individuálnej slobody jedinca a so silným argumentom umeleckosti prezentovaného. My však zjednodušovať nebudeme a pokúsime sa zodpovedať si na pár základných otázok.
Bolo vystúpenie umením?
Podľa môjho názoru je umenie subjektívnou záležitosťou konkrétneho človeka. Ak niečo za umenie považujem, tak ma nikto nemôže presvedčiť o tom, že to umenie nieje. Takto to funguje aj naopak. Ak považujem niečo za brak, tak ma nikto nepresvedčí o „umeleckej“ hodnote daného diela. Raz sa počul, že vraj umenie je komunikácia medzi umelcom a pozorovateľom skrz dielo. Osobne odmietam autority v umení a násilné presviedčanie publika o umeleckosti nejakého predmetu alebo diela. Každý sa rozhodne doslova sám, čo považuje za umenie. Nikto nemôže násilne presvedčiť obyvateľov Topoľčian, že dve ženy, ktoré predvádzali performance v podchode, robili naozaj umenie. To je osobný názor každého, kto to videl. Argumentácia, že to bolo v pohode lebo je to umenie, u mňa osobne neobstojí.
Čo ak je tu skupina, ktorá dané dielo za umenie nepovažuje, ale musí cez tento podchod prechádzať? Prečo sa na to musia pozerať?
Umenie je veľmi zvláštna záležitosť. Má rôzne podoby a prejavy. Je dobré, že sú na svete rôzne druhy umenia a umelcov, ktorí môžu svoje diela prezentovať. Problém však nastáva v spôsobe prezentácie. Verejné priestranstvá majú určité mantinely, tak ako to, čo považujeme spoločne za dobré. Za dobré iste považujeme zelené trávniky, detské ihriská, chodníky, dopravné značenie a všeobecne prospešné súčasti verejných priestorov. Zároveň tu platia isté pravidlá, ktoré všetci považujeme za správne. Napríklad to, že do seba nevrážame, že sa pozdravíme, že si dáme ruku pred ústa keď sa nám dá kýchnuť. Verejné priestory by mali byť vhodné pre každého a preto by v nich nemali byť ani umiestnené predmety, ktoré sa vymykajú mantinelom všeobecného uznania. V mojom meste je napríklad socha M.R. Štefánika. Niekto by povedal, že je to umenie, niekto že nieje. V každom prípade však nikoho daná socha nepohoršuje, pretože na nej nieje nič kontroverzné. Je to bronzová postava v generálskej uniforme. Nemá ani zdvihnutý prostredník, ani jej niesu vidieť genitálie a ani na sebe nemá prečiarknutý kresťanský kríž. Dané dielo nikoho neuráža a ani nemá zjavne nevhodný vplyv na mravnú výchovu mládeže. Občanom na nej nemá fakticky čo prekážať. Problém však nastáva, ak nejaký objekt vo verejnom priestranstve zjavne pohoršuje a môže mať neblahý vplyv na výchovu mládeže. Takýto objekt by sa nemal prezentovať vonku na ulici, ale v nejakej inštitúcií, kam chodia dielo obdivovať ľudia v ktorých vzbudzuje záujem. Galérie, múzeá, súkromné zbierky…
Môže mať „umelecká nahota“ neblahý vplyv na výchovu detí?
Počul som argument, že vraj je nahé telo pre deti prirodzené. Vraj ho vidia u matky, otca, súrodencov… To je síce pravda, ale nahota je intímnou záležitosťou každého človeka. Nahota verejne prezentovaná je buď umením, alebo exhibicionizmom. To že dieťa vidí nahú matku neznamená, že preň musí byť normálne vidieť nahých ľudí a nahé telá cudzích. Práve naopak. Takýmto exhibicionizmom sa môže narušiť jeho uvažovanie. Preberie do svojej mysle normu – verejná nahota je v poriadku. Takto sa môže deformovať jeho mravnosť. Exhibicionizmus sa pre neho stane mravne prijateľným. Dieťa nevie uvažovať abstraktne a preto nepochopí podstatu „umeleckého“ aktu. Práve naopak, dieťa vidí nahotu a tá sa v ňom zafixuje ako niečo normálne a verejné. Malému dieťaťu nevysvetlíte, čo to tam tie tety stvárajú. Ak niekto vidí v nahých „umelkyniach“ niečo umeleckého, v poriadku. Avšak tak to nemusia vnímať všetci. Niekto v tom môže pokojne vidieť len nahotu a tým pádom je to v rovine vulgárnosti a exhibicionizmu. Práve preto by sa takéto performance mali konať vyslovene v inštitúciách, kam za tým ľudia dobrovoľne a cielene idú. Kontroverzné umenie nepatrí do verejného priestoru. Aj erotický kalendár poliaty kávou môže niekto považovať za umenie, ale to neznamená že ho ide hneď vylepiť na zastávku pred základnú školu a potom sa bude biť do pŕs, že podporuje umenie.
Ak si to zhrnieme, tak dané dielo nemusel každý považovať za umenie. Tým pádom sa vymykalo normám slušného správania a elementárnej mravnosti. Takýto performance teda nemá čo robiť na verejnom priestranstve, kde môže pohoršiť a narušiť mravnú výchovu detí vzhľadom k tomu, že malé dieťa neuvažuje abstraktne a nevie pochopiť význam diela.