Po tom ako voľby v Grécku vyhrala ľavicová Syriza, priznám sa, tleli vo mne určité obavy do akej miery sa bude nová vláda angažovať a zaujímať sa o svojich občanov. Koľko krát sú predsa voľby len výmenou vládnych garnitúr, bez výraznejšej (ak vôbec nejakej) hmatateľnej zmeny. Avšak posledné dni ma snáď úplne presvedčili, že to Syriza myslí vážne. Je skvelé ako Grécko ukazuje, že nie je len mŕtvou rybou plávajúcou s prúdom, ktorý unáša mimochodom aj iné mŕtve ryby.
Je Syriza ľavicová ? Je, a aký je v tom problém ? Očividne, jedine oni sú schopní nejakej akcie. Na príklade Syrizy je jasne viditeľné, že nie je ľavica ako ľavica. Pojem ľavica a ľavičiar je veľmi neurčitý a vágny. To, že sa niekto pasuje za ľavičiara ešte takmer nič konkrétne neznamená. Ľavá škála je veľmi široká. Dokonca aj keď sa vieme v tejto škále zadefinovať, napríklad ako sociálni demokrati, tak ešte aj v rámci sociálnej demokracie môžeme byť viac vľavo alebo vpravo. V konečnom dôsledku rozhodujú naše činy a rozhodnutia, nie formálne zaradenie sa na škále. Ako príklad môže slúžiť Čína, ktorá je formálne komunistická, no pojem kapitalizmus jej nie je veľmi cudzí. Grécko, ako kolíska demokracie, ukazuje aj napriek svojej neveľkej rozlohe v porovnaní s inými štátmi, že nevolí stratégiu oportunizmu, diplomatickej hry na viacero strán a tvárenia sa „že som s každým radšej kamarát“, ale koná jednoznačne a jasne. Je uspokojujúce a úsmevné sledovať šokovanie niektorých medzinárodných inštitúcií a organizácií pri zistení, že nie sú všemocné. Nuž, „sen o jednotnej Európe“ zrejme naráža (narazil ?) na úskalia. Grécko je do istej miery inšpiráciou, že aj národný štát ešte stále dokáže pomútiť vodu.
Nakoniec, Grécko vlastne tým čo robí pomáha ekonomike. Ak by opustilo EÚ, tak by sa musela na všetkých vlajkách EÚ vygumovať jedna hviezdička a tým pádom by sa rozbehol trh s gumami na gumovanie. EÚ by teda mala byť Grécku vlastne vďačná za podporu gumárskeho priemyslu.