Druhý článok budem venovať problematike vzťahov na pracoviskách a budem voľne nadväzovať na niektoré myšlienky z predchádzajúceho článku. Zároveň odporúčam prípadnému čitateľovi prečítať si všeobecný úvod do série, ktorý som písal v prvom článku pretože sa nebudem zbytočne opakovať.
Už z názvu je jasné, že ďalšou dôležitou črtou ideálnej spoločnosti je podpora zdravých a priateľských vzťahov na pracoviskách od výrobnej haly po ordináciu doktora. Ako som už spomínal v minulom článku, zamestnanci svojou prácou vytvárajú hodnoty a tým pádom je nutné udržiavať medzi nimi určitý stabilný a priateľský typ vzťahov, aby si boli pri práci navzájom nápomocní a samozrejme uvedomelí. Súperenie a hádzanie si polien pod nohy by sa malo eliminovať a nahrádzať uvedomelou spoluprácou. Individualistické sa „pachtenie“ za odmenou a ignorácia spolupracovníkov by mala byť nežiaducou. Každý pracovník ako individulána osobnosť by si mal byť vedomý toho, že v konečnom dôsledku patrí do určitého kolektívu a teda mal by podľa vlastných možností pridať ruku k spoločnému dielu – k vytvoreniu nejakej hodnoty.
Zdravé súťaženie je iste niekedy prospešné, ale nemalo by to skončiť pri osobnom egoizme a hnaní sa za ponúkanými výhodami za nadštandardne vykonanú prácu. Vedenie alebo zamestnávateľ by určite nemal „hádzať kus mäsa do ringu, kde by sa následne o ten kus trhali ako zmyslov zbavení pracovníci“. Kolektív by mal byť nabádaný práve k spolupráci a nakoniec možno k nejakému druhu kolektívnej odmeny za nadštandardný výkon počas práce okrem bežnej mzdy. Všeobecne by mala byť preferovaná odmena za snahu nie za výsledok.
Jednotlivci v kolektíve by mali naplno kooperovať a každý jednotlivec by mal byť uvedomelým členom synchronizovaného celku. Uvedomelosť by spočívala práve v tom, že jedinec by podporil kolektív a kolektív by podporil jedinca pričom by sa vzájomne motivovali k čo najväčšej snahe, aby sa odbúralo tzv. „ťahúnstvo“, kde jednotlivec, alebo skupina „ťahá“ za celý kolektív (napr. jeden kope a dvaja sa na neho pozerajú).