Nemám rád keď sa v mojom okolí začne diskutovať na tému Slovenského štátu. Príde mi totiž smutné a zároveň komické, keď ľudia nahliadajú na vtedajší režim a ľudí ktorí pod jeho záštitou „vládli“ v pozitívnom svetle. V konečnom dôsledku vôbec nesúhlasím s paródiou ktorá sa tu medzi rokmi 1939-1945 diala.
Medzi hlavné argumenty ľudí celkovo, alebo čiastočne schvalujúcich Slovenský štát patrí najmä takzvaná samostatnosť. Nuž to je síce pekné, ale teraz príde kýbel studenej vody. Ako zaiste všetci vieme, Slovensko nepatrí medzi svetové veľmoci a inak tomu nebolo ani v prvej polovici 20. storočia. Vždy tu bol nad nami niekto, kto ťahal za povrázky. V prípade Slovenského štátu to bola Tretia ríša. Slovensko bolo samostatné odvtedy a dovtedy kým to tak chceli pohlavári nacistického Nemecka. Toto je aj dôvodom prečo som v úvode pri slove „vládli“ použil úvodzovky.
Naozaj nám vládli naši politici ? Ja by som skôr položil otázku: „Do akej miery nám vládli naši politici ?“. Myslím si, že vládli slobodne, kým neprišiel telefonát z Berlína. Faktom zostáva, že sme boli len malým satelitným štátom Tretej ríše a naši politici sa mohli a nepochybujem, že aj chceli uberať jedným prúdom.
Je a zostáva pre mňa zarážajúcim fakt, že aj napriek všeobecnému odsúdeniu fašizmu, nacizmu a zverstiev ktorých sa dopúšťali ideologicky omámení ľudia dokáže niekto vyseparovať Slovensko ako nejaký suverénny, autonómny a idilický štát a de facto ho schvaľovať ako celok, alebo len čiastočne. To isté platí aj o jeho hlavných predstaviteľoch a počinoch ktoré schvalovali a vykonávali. Nie raz som počul ľudí obraňujúcich Jozefa Tisa snažiacich sa ho celkovo alebo partikulárne zbavovať viny, alebo ju aspoň čo najviac zľhačiť.
Medzi ďalšie nechutnosti patrí antisemitizmus a deportácie židov zo Slovenska. Tiež všeobecná rasová neznášanlivosť je zvlášť odpudivá. Tieto fakty sa jednoducho nesmú zametať pod koberec. Prepáčte, ale kapitolu „Slovenský štát“ by sme mali nadobro uzavrieť do temného skladu histórie a hovoriť o tej dobe len ako o ukážke toho čo sa v budúcnosti už nesmie opakovať.
Mnoho Slovákov cíti ťarchu problémov súčastnosti a to je podľa mňa jedným z dôvodov „oživovania“ prvého slovenského štátu, respektíve schvaľovania postojov a činov vtedajších politikov.
Ku koncu by som rád spomenul skutočných hrdinov, ktorí statočne bojovali a padli pri SNP v roku 1944. Tým patrí moja úcta a úcta všetkých, ktorí si vážia skutočnosť, že sme dnes slobodní.