Myslím si, že žijeme v dobe extrémov. Nemám tým na mysli nejakú konkrétnu stránku našich životov. Bohužiaľ, myslím to v celkovom zmysle. Neviem, či je to len môj osobný pocit ale zdá sa mi akoby sa dnes všetko hnalo do extrémov a šponovalo až na maximum únosnej hranice.
Ako príklad môžem uviesť individualistický trend, ktorý je všadeprítomnou realitou v ktorej sa musíme denne pohybovať. Staviam sa k tomu dosť kriticky nakoľko sa mi nepáči idea v ktorej okrem mňa a v lepšom prípade mojich blížnych nikto nie je. Mám pocit, že mnoho ľudí ma svoj malý kopček na ktorom sedia a sledujú ostatných na ich kopčekoch a vždy keď je príležitosť tak sa snažia na ten vlastný kopček povynášať čo najviac stým, že ostatní sú im ukradnutí.
Druhým príkladom je nerovnomerné rozdelenie bohatstva sveta. Niektorí majú miliardy a druhí nemajú ani len na svoje vlastné prežitie. Táto skutočnosť priamo nadväzuje na predchádzajúcu myšlienku.
Zlatá stredná cesta sa stáva hmlistou vidinou. Usilovnosť jedinca pre dobro seba a kolektívu sa redukuje na usilovnosť pre vlastný prospech. Bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú. Rozdiely sa prehlbujú a extrémy šponujú.