Tomáš

Stačí sa snažiť. Stačí byť priebojný. Stačí byť tvorivý. Aj ty môžeš byť v tomto systéme úspešný. Máš pred sebou otvorené možnosti. Máš pred sebou otvorený svet. Svet je slobodný a voľnosť je zaručená. Žijeme predsa v slobodnej a demokratickej spoločnosti, ktorá ti prináša pretekajúci kýbeľ slobody, rozletu a možností uplatnenia. Pozri sa na toho úspešného speváka, alebo na tohto úspešného podnikateľa a nesmieš prehliadnuť tamtoho bohatého lekára. STOP !

Koľko krát mi už boli predhadzované „vzory“ úspešných ľudí. Koľko krát som videl, ako sa v súčasnosti poukazuje na bohatých jednotlivcov, ktorí to dotiahli v dnešnom kapitalistickom systéme ďaleko a vďaka ich majetku majú dnes už aj ich vnúčatá zabezpečený pohodlný život na vysokej nohe. Tieto „vzory“ sú nám ponúkané, ako ukážka toho, kam až to vraj môžeme „dotiahnuť“. Vždy sa však poukazuje len na jednotlivcov. Je to ako kocka cukru zavesená na konci udice, ktorú niekto drží sediac na nešťastníkovi, ktorý sa s vypätím všetkých síl pachtí za svojou fatamorgánou, ktorú však reálne nemá (alebo len skutočne minimálnu, ba až takmer nereálnu) šancu dosiahnuť. Áno, sú jednotlivci, ale čo z toho, keď na svete je vyše šesť miliárd ľudí. Prečo sa naivne ženieme za ilúziou individuálneho zbohatnutia a úspechu ?

Predhadzujú nám jednotlivcov, ktorým sa podarilo z ničoho vybudovať obrovský majetok. No povedzme si úprimne, aká je asi šanca bežného človeka, bez širšej rodinnej, či inej pomoci a bez istého kapitálu, že niečo vybuduje a získa veľké bohatstvo ? Nežijeme v krajine rozprávok Tisíc a jednej noci, ale v brutálnom a nemilosrdnom kapitalizme, kde hrá individuálny úspech a hromadenie materiálnych statkov nezanedbateľnú rolu. Koľko žije na svete ľudí, ktorí nemajú prístup ani len k pitnej vode ? Koľko je na svete bezdomovcov a chudákov s existenčnými problémami ? Koľko je na Slovensku robotníkov a brigádnikov, ktorí tajne snívajú o tom ako raz zbohatnú ? No aká je realita ?

Tieto ukážky bohatých jednotlivcov sú (myslím si, falošnou) nádejou pre bežných ľudí, že aj im sa raz môže splniť „american dream“. Sú motiváciou, aby sme sa nenásytne hnali za individuálnym úspechom. Namiesto toho, aby sme žiadali ako spoločnosť skutočné zmeny k lepšiemu (ktoré sú možné), sa voči sebe správame ako rivali, čím sa narúšajú medziľudské solidárne väzby. „Homo homini lupus“, alebo človek človeku vlkom. Netvrdím, že motivácia prostredníctvom vzorov je zlá a človek má rezignovať na možnosť toho, že sa aj on raz stane úspešným. Práve naopak, človek sa má snažiť a ísť za svojim cieľom. Zdravé sebavedomie a motivácia, spolu s optimistickým a zároveň realistickým videním skutočnosti, sú zdravé. V čom však vidím problém, je individuálna, bezohľadná a vulgárna honba za majetkom.

Nakoniec si položme otázku. Nie je ukazovanie bohatých „vzorov“ obyčajným ľuďom, len snahou systému vytvoriť v nich naivnú predstavu, že aj oni môžu zbohatnúť a tým ich vyprovokovať k individualizmu, rivalite, seba-deštrukčnej výkonnosti v práci, čo je v konečnom dôsledku pre kapitalistický systém blahodárne ?