Tomáš

Niekoľko slov na úvod…

V rámci prvého článku by som chcel napísať stručný úvod. Ten nechcem písať oddelene, aby nevyznel naprázdno bez akéhokoľvek pokračovania. Úvodom chcem teda povedať len toľko, že tento článok je prvým, zo série 10 článkov ktoré budem postupne písať a pridávať. V každom opíšem jeden znak alebo vlastnosť, ktorou by mala disponovať ideálna spoločnosť. Tiež by som preventívne chcel upozorniť prípadného čitateľa na niekoľko faktov, na ktoré musí pri čítaní nasledovného článku, ale v konečnom dôsledku aj všetkých ostatných myslieť. V prvom rade musím podtrhnúť, že v nasledovných článkoch nebudem uvádzať metódy ani postupy akými sa má to, či ono dosiahnuť. V podstate budem písať, ako by to podľa môjho názoru malo fungovať v prosperujúcej spoločnosti a teda uvádzať budem len teoretický obraz toho „ako by to malo byť“. Články nebudú primárne zamerané na nejakú metodiku či postupy a tiež pripúšťam, že niektoré myšlienky budú znieť utopicky, ale ako by asi zneli ľudské práva z 21. storočia obyvateľovi starovekého Egypta. Rád by som tiež povedal, že tento ale aj ostatné články sa budú týkať tém ktoré by sa dali opísať obšírne a vyčerpávajúco, avšak mojím zámerom je iba načrtnúť v hrubých kontúrach podstatu a nezachádzať do detailov. Budú to prevažne len obyčajné úvahy písané po večeroch. 

Útek demokracie zo slovníka, alebo prečo by mal štát vlastniť strategické podniky a výrobné prostriedky… 

Jedným z najdôležitejších znakov progresívnej a spravodlivej spoločnosti by mal byť spravodlivý ekonomický a hospodársky systém. Ak chceme, aby pojem demokracia vystúpil zo stránok slovníkov a skutočne sa aplikoval v praxi, tak by nad demokraciou ( demos – ľud, kratia – vláda ), čiže vládou ľudu, vládou väčšiny nemala stáť žiadna vyššia hodnota. Rozhodnutie väčšiny by malo mať jednoznačnú a absolútnu platnosť a nemalo by mu nič stáť v ceste. Napríklad: ľud hlasuje a väčšina odhlasuje stavbu cesty a štát prostredníctvom ľudom volených zástupcov – politikov, bude akceptovať výzvu ľudu a bezpodmienečne postaví cestu. Avšak čo sa stane ak nad vládou ľudu a štátu je ešte jedna hodnota – peniaze, ktorá ho prevyšuje ? Štát a výkonné orgány ľudu, ktoré zabezpečujú demokraciu by nemali byť limitované pri realizácií demokracie kapitálom ktorý majú v pokladni. 

Štát by mal byť teda vlastníkom strategických a významných podnikov, výrobných prostriedkov a zdrojov. Samozrejme tým nemyslím absolútny zákaz súkromného podnikania na úrovni jarmočného predaja domácich výrobkov, alebo drobných rodinných firiem. Mám tým na mysli strategicky významné podniky, ktoré majú obrovské obraty a čo je najdôležitejšie, pracuje v nich mnoho ľudí, ktorí sú občanmi štátu a majú možnosť demokraticky rozhodovať a nemali by byť viac či menej odkázaný na milosť, či nemilosť anonymných vlastníkov firmy alebo podniku. To práve zamestnanci sú tí, čo vytvárajú svojou prácou hodnotu a tým pádom by mali mať zabezpečenú aj určitú mieru stability a istoty, že neprídu o svoje zamestnanie. Ľudia by nemali pociťovať strach z budúcnosti a strach o vlastnú existenciu. Tiež by sa to malo týkať podnikov, ktoré zabezpečujú, alebo produkujú základné a k životu nutné potreby. Napríklad vodu, elektrinu, potraviny, odevy atd. Každý máme totiž právo na dôstojný život a to by malo byť zabezpečené práve tým, že vyššie uvedené podniky by boli práve prostredníctvom štátu v rukách ľudí. Štát by nemal zabezpečovať čo najlepšie podmienky nestálym súkromným firmám, ktoré sa môžu zo dňa na deň odobrať mimo štát, aby zabezpečil prácu pre ľudí a tým aj dane do vlastnej pokladne. Ľudia by nemali byť tovarom na trhu práce. Ako som už spomínal na začiatku, nad štátom a demokraciou by nemala byť vyššia hodnota, ktorá by určovala a bola smerodajná pri rozhodnutiach ľudí.

Slobodnému rozhodnutiu musí predchádzať skutočnosť, že sa vôbec môžem slobodne rozhodnúť. Možnosť slobodnej voľby je len polovicou rozhodovania. Druhou polovicou je existencia adekvátnych možností medzi ktorými sa vôbec môžem rozhodnúť. Tým mám na mysli napríklad slobodu voľby povolania. Určite by sa to nemalo niesť v rovine: „môžem si vybrať, buď budem pracovať na mne nevyhovujúcom a slabo platenom mieste, kde robím od rána do večera, alebo môžem byť nezamestnaný s existenčnými problémami“. To je značne pokrivená „sloboda rozhodovania“.